Going Nowhere

Po dlhých týždňoch som sa stretla s človekom, s ktorým si rozumiem aj bez slov. Bolo super, aj keď krátko. Čiže, síce bolo krátko, ale zato super. Pred nastúpením do môjho superduper auta, ktoré pri každom pokuse ovládnuť ho zúrivo vrčí a zavýja, sme stihli aj pár portrétov na pamiatku.

A máme brmbolce!

Special Needs

Súrne potrebujem tieto topánky!

A viem, som príliš skromná, keď chcem iba Jeffreyho Campbella a nie Balenciagu a topánky zo Zary namiesto Louboutiniek.

Talk Show Ghost

Aby nám z toho slnka nepreskočilo.

Ďakujem za všetky milé komentáre k minulému príspevku!

Run to the Hills

Keďže na včera vyhlásili varovanie pred vysokými teplotami a možným kolapsom fyzicky slabších osôb, vybrala som sa na prechádzku do lesa. Bolo síce štvrť na sedem večer, ale teplo bolo ako v psinci. Obliekla som sa naľahko: kraťasy, voľné tričko a nové sandále, ktoré mali mať v lese premiéru. Cez rameno som prehodila tašku s foťákom, dvoma objektívmi, statívom a pol litrom vody a zrazu som mala (možne nie úplne neopodstatnený) pocit, že som o desať kíl ťažšia.

Zamkla som, veselo vykročila smerom von, prešla šesť poschodí a v momente, keď som zbadala vrátnika, som zistila, že som si na izbe nechala peňaženku a s ňou aj ubytovací preukaz. No nič, naspäť.

Odhodlaná ísť niečo nafotiť som znova rezko vykročila z izby. Tentokrát som sa dostala až von. Po zhruba pol kilometri mi nové sandále spravili taký otlak na ľavej nohe, že som vedela, že ďalej nezájdem. Tak som teda s tým mojim tonovým batohom (ale štýlová v nových sandáloch) krivkala pol kilometra zasa naspäť, až som konečne prišla na izbu a vyzula si mučiteľské topánky. Zrkadlo mi na dôvažok škodoradostne oznámilo, že som z toho tepla červená ako repa.

Ale nič z toho, ba ani posledný hrdinský (quasimodovský) výkon mi neslúži ku cti. Ku cti mi slúži až to, že moje slepé odhodlanie ísť a spraviť nejaký záber ma donútilo obuť si botasky (v skutočnosti adidasky), vyhodiť z tašky ťažší objektív a vydať sa na tú cestu ešte raz. Tentoraz všetko dobre dopadlo, v lese bolo krásne a nestretla som v ňom ani živú dušu.

Vstup do rozprávkového sveta?

Prvý pohľad na botasky. 

Dobiehanie do samospúšte sa celkom vydarene nevydarilo..

Druhý pohľad na botasky.

Skúšala som všeličo možné, ale sama sebe nie som veľmi dobrý model. Keby bol niekto v Bratislave ochotný (alebo by nebodaj chcel!) pózovať pred mojím objektívom, bola by som veľmi rada :)

Keď som napokon spravila zopár vytúžených záberov, pozrela som sa na hodinky a zistila som, že je čas ísť domov. Ako správny fotograf viem presný čas západu slnka, a zostať v lese sama po zotmení sa mi veľmi nechcelo. Zobrala som teda svoje caky-paky, a poviem vám, kým som vyšla z toho prekliateho lesa (večer sa mení z rozprávkového na prekliaty), schytala som asi dvadsať štípancov. Keď som na chodníčku zbadala najväčšieho chrobáka v živote a chcela som si ho zvečniť, nedalo sa. V momente, keď som na sekundu zastala, na mňa sadlo desaťtisíc hmyzích potvor. Potom som už len bežala.

Osud však chcel, aby som toho chrobáka (alebo to bol jeho brat?) stretla ešte raz.

Zhruba v životnej veľkosti.

A keďže som rojko, šla som sa ešte prejsť na lúku.

Na rozlúčku detailný pohľad na inkriminované botasky, dobrá pesnička a ponaučenie: do lesa choďte v dobrých topánkach, s repelentom a ak sa bojíte pavúkov a pavučín, nechoďte tam vôbec. Striasla som ich zo seba dosť, a verte mi, aj som si v tom lese zajačala.

Rainy Day Woman

Čo už sa dá robiť v tomto počasí.. Čítať si knižku, pozrieť s frajerom šesť filmov o Harrym Potterovi a chystať sa na ďalší, pozrieť si celý Wimbledon (musel sa už skončiť?), jesť, jesť, jesť a zase raz jesť, piť čaj, piť kávu, vypiť všetky čaje a všetku kávu, čo doma bola, pozerať seriály, refrešovať blogger a pozerať do blba, a to všetko v posteli. 

Výsledný efekt takéhoto posteľovania môže byť len jeden: bordel.

Balkón je momentálne asi najpravdepodobnejšie miesto, kam by som zaviedla návštevu.

Na izbe po pár dňoch natrafíte aj na takúto špecialitu.. tiene na goude. 

Vĺčkovi, rockerovi a alkoholikovi, nič nevadí.

A ja som sa naučila odtiahnuť od seba všetky prsty aj na ľavej nohe.. 

.. a upratala som si aspoň šatník. Na zvyšok však nemám síl, z mojich skúseností to o niekoľko hodín aj tak vyzerá rovnako.

Aspoň tu máme útulne. 

Na prťatej intrákovej izbe, do ktorej musia dvaja ľudia napchať všetko, čo vlastnia, je dobrý naozaj každý odkladací priestor.

Tak, teraz, keď už viete, v akom neporiadku si celkom spokojne nažívam, si idem dať ďalší čaj..

Pozrieť sa z okna na svet..

A snívať a troche slnka :)

klik!