pondelok 11. júla 2011

Run to the Hills

Keďže na včera vyhlásili varovanie pred vysokými teplotami a možným kolapsom fyzicky slabších osôb, vybrala som sa na prechádzku do lesa. Bolo síce štvrť na sedem večer, ale teplo bolo ako v psinci. Obliekla som sa naľahko: kraťasy, voľné tričko a nové sandále, ktoré mali mať v lese premiéru. Cez rameno som prehodila tašku s foťákom, dvoma objektívmi, statívom a pol litrom vody a zrazu som mala (možne nie úplne neopodstatnený) pocit, že som o desať kíl ťažšia.

Zamkla som, veselo vykročila smerom von, prešla šesť poschodí a v momente, keď som zbadala vrátnika, som zistila, že som si na izbe nechala peňaženku a s ňou aj ubytovací preukaz. No nič, naspäť.

Odhodlaná ísť niečo nafotiť som znova rezko vykročila z izby. Tentokrát som sa dostala až von. Po zhruba pol kilometri mi nové sandále spravili taký otlak na ľavej nohe, že som vedela, že ďalej nezájdem. Tak som teda s tým mojim tonovým batohom (ale štýlová v nových sandáloch) krivkala pol kilometra zasa naspäť, až som konečne prišla na izbu a vyzula si mučiteľské topánky. Zrkadlo mi na dôvažok škodoradostne oznámilo, že som z toho tepla červená ako repa.

Ale nič z toho, ba ani posledný hrdinský (quasimodovský) výkon mi neslúži ku cti. Ku cti mi slúži až to, že moje slepé odhodlanie ísť a spraviť nejaký záber ma donútilo obuť si botasky (v skutočnosti adidasky), vyhodiť z tašky ťažší objektív a vydať sa na tú cestu ešte raz. Tentoraz všetko dobre dopadlo, v lese bolo krásne a nestretla som v ňom ani živú dušu.



Vstup do rozprávkového sveta?



Prvý pohľad na botasky. 




Dobiehanie do samospúšte sa celkom vydarene nevydarilo..


Druhý pohľad na botasky.





Skúšala som všeličo možné, ale sama sebe nie som veľmi dobrý model. Keby bol niekto v Bratislave ochotný (alebo by nebodaj chcel!) pózovať pred mojím objektívom, bola by som veľmi rada :)

Keď som napokon spravila zopár vytúžených záberov, pozrela som sa na hodinky a zistila som, že je čas ísť domov. Ako správny fotograf viem presný čas západu slnka, a zostať v lese sama po zotmení sa mi veľmi nechcelo. Zobrala som teda svoje caky-paky, a poviem vám, kým som vyšla z toho prekliateho lesa (večer sa mení z rozprávkového na prekliaty), schytala som asi dvadsať štípancov. Keď som na chodníčku zbadala najväčšieho chrobáka v živote a chcela som si ho zvečniť, nedalo sa. V momente, keď som na sekundu zastala, na mňa sadlo desaťtisíc hmyzích potvor. Potom som už len bežala.

Osud však chcel, aby som toho chrobáka (alebo to bol jeho brat?) stretla ešte raz.


Zhruba v životnej veľkosti.

A keďže som rojko, šla som sa ešte prejsť na lúku.





Na rozlúčku detailný pohľad na inkriminované botasky, dobrá pesnička a ponaučenie: do lesa choďte v dobrých topánkach, s repelentom a ak sa bojíte pavúkov a pavučín, nechoďte tam vôbec. Striasla som ich zo seba dosť, a verte mi, aj som si v tom lese zajačala.



13 komentárov:

  1. Jsi odvážná žena!! :D Zajímavé drama, pro pár fotek. Ale výsledku tleskám! :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Parádní bojové a zároveň romantické fotky a chtěla bych, ale jsem daleko :(

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Stálo to za to, fotky jsou parádní :-)

    http://shaki-days.blogspot.com/
    Budu ráda za návštěvu a follow :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. ďakujem vám! do lesa sa ešte isto vyberiem

    OdpovedaťOdstrániť
  5. si uplne skvelá a máš krásne fotky ! ;)

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Krásne fotky. A máš úžasný blog...

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Nikolas, Iv: ste strašne zlatí, ďakujem!

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Skvelé...spoznávam tvoj blog, som nadsena :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  9. úžasné fotky :) a ďakujem za follow :)

    OdpovedaťOdstrániť
  10. really good photos!

    xx, Sabinna and David

    broken-cookies.blogspot.com

    OdpovedaťOdstrániť
  11. Just came by your blog to say hi and to tell you that i find your blog beautiful and inspirational. I'm now following you :)

    OdpovedaťOdstrániť